Sviatok sv. Jána Krstiteľa

Tradičné vidiecke obyvateľstvo malo vo svojom kalendári viacero sviatkov, ktorých oslavy dopomáhali k  upevňovaniu ich dedinských spoločenstiev. Jedným z mnohých bol aj sviatok sv. Jána Krstiteľa, ktorý sa slávil 24. júna, kedy teplé počasie jasne signalizovalo, že leto už dorazilo.

Podobne ako aj iné sviatky aj sviatok sv. Jána má svoje korene v predkresťanských dobách. Pohanský sviatok Vajano, ktorý bol súčasťou slávností letného slnovratu, bol po prijatí kresťanstva nahradený sviatkom sv. Jána Krstiteľa. Obyčaje a obrady spájané s Vajanom však pretrvali po dlhé stáročia. Príkladom je zakladanie ohňov – vatier či zapaľovanie fakieľ. Oheň, ktorému sa pripisovala ochranná, ako aj očistná funkcia mal v povedomí ľudového obyvateľstva schopnosť liečiť choroby, chrániť pred zlými silami a očisťovať nečisté.

Zakladanie vatry – jánskeho ohňa nazývaného aj „vajana“ , „sobotky“, bolo veľkou udalosťou v živote vidieckej mládeže, ktorej sprievodnou súčasťou bol spev a tanec. Preskakovanie ohňa nebolo záležitosťou len mládencov, ale i dievčat. Preskakovali buď jednotlivo, alebo vo dvojici, čo už symbolizovalo ich vzájomnú náklonnosť a vstupu do manželstva.

Svätojánske zvyky sa spájajú s bylinárstvom a ľúbostnou mágiou. Bylinkárky sa odobrali na lúky alebo do lesa, aby pozbierali „jánske bylinky“, ktoré sa považovali za najvzácnejšie a najúčinnejšie. Verilo sa, že rastlinky mali pred východom slnka zvláštnu schopnosť prehovoriť ľudskou rečou a prezradiť, aké choroby dokážu vyliečiť.

Dievky si zase z nazbieraných lúčnych kvetou uvili venček. V niektorých oblastiach Slovenska ich púšťali dole vodou v iných krajoch ich o polnoci pri vatrách hádzali za seba a mládenci ich mali chytiť na rukoväť biča.

Pálenie vatier a faklí na kopcoch chotárov obcí či krížnych cestách sa nepozdávalo vrchnosti. Rôznymi zákazmi a nariadeniami sa ich snažili v priebehu storočí odstrániť. V niektorých oblastiach sa im to podarilo, ako napríklad v  dedinách južného Zemplín, kde sa pálenie vatry na sv. Jána takmer vôbec nepraktizuje.

Text : Mgr. Simona Radová