Zelený štvrtok

„Voda, vodička – Kristova matička, umivaj brehi a splokaj hrehi.“

Posvätné veľkonočné trojdnie sa začínalo Zeleným štvrtkom. V tento deň si veriaci pripomínali Poslednú večeru Ježiša Krista, ktorú slávil v Jeruzaleme spolu s učeníkmi. Na znak smútku pred nastávajúcimi udalosťami Veľkého piatku – ukrižovania Krista, v chrámoch utíchol orgán, ako aj kostolné zvony. Po zviazaní zvonov, ktoré ako sa ľudovo hovorilo, „odleteli do Ríma“, sa až do veľkonočnej vigílie na Bielu sobotu používali len drevené rapkáče „kelepi“.

Jeden zo zvykov uchovávaný v tradičnom vidieckom prostredí sa ako aj mnohé iné viazal na tečúcu vodu, ktorej sa na Zelený štvrtok pripisovala ozdravujúca moc. Verilo sa, že po umytí s čerstvou vodou zo studničky či potoka, bude človek zdravý a plný sily.

Na Zemplíne bol zaužívaný zvyk, pri ktorom si dievčatá pod vŕbami česali svoje vlasy v nádeji, že im budú rýchlejšie rásť a budú také husté a dlhé ako konáre vŕby.

Súčasťou Zeleného štvrtka bolo aj vykonávanie rôznych magických obradov zameraných na zabezpečenie ochrany ľudí a ich hospodárstiev. Časté boli aj obyčaje späté s magickými úkonmi na ochranu hospodárskych zvierat. Gazdovia zvykli v tento deň vplietať do konských chvostov červenú nitku, ktorá ich mala chrániť pred urieknutím. Dvere do maštale sa podvečer Zeleného štvrtka pre istotu natierali kolomažou a cesnakom, aby strigy nemohli vojsť dnu a uškodiť statku.

Jedlo pozostávalo z prevažne múčnych jedál, obľúbené boli „rezanki so sirom“, prípadne pirohy. Varievali sa aj zeleninové jedlá, rôzne prívarky, polievky či sladké kaše.