Fašiangy

„Aké fašiangy taká Veľká noc.“

            Fašiangovým sa pomenúvalo obdobie trvajúce od Troch kráľov do Popolcovej stredy. 

Bolo to obdobie vyvrcholenia radosti, veselia a zábav, kedy mali mladí možnosť do
sýtosti sa vytancovať, vyspievať, najesť a čo i to popiť pred 

blížiacim sa veľkým 40 dňovým pôstom. Vo všeobecnosti sa hovorilo 

o „dlhom“ a „krátkom“ fašiangu, keďže dĺžka ich trvania sa odvíjala od dátumu

pohyblivého sviatku – Veľkej noci. Jeden rok tak boli fašiangy dlhšie
a iný zase kratšie.

            Do fašiangov sa vsunuli aj obrady súvisiace so svadbami. Na príchod tejto chvíle
netrpezlivo čakali vydajachtivé dievčiny, túžiace dostať sa čo najskôr pod
čepiec. Zvyklo sa s istou dávkou uštipačnosti, ako to už býva, vravieť, že
„cez krátky fašiang sa vydá každá dievka,
zatiaľ čo cez dlhý len tie najkrajšie“.

            V tradičnom ľudovom prostredí sa fašiangy vnímali ako záver zimného obdobia. Konali sa
posledné spoločné priadky v „kúdeľných izbách“ a za nimi nasledovala príprava na ďalšiu dôležitú činnosť
– tkanie. Na Slovensku existuje množstvo rozličných fašiangových zvyklostí
prepojených na zábavu vychádzajúcu z obradov, sprievodov alebo stretnutí
vidieckeho spoločenstva. Či už to boli fašiangové sprievody masiek nazývané
v niektorých regiónoch ako „sprievody
maškár“, alebo sprievody ukončované „pochovávaním
basy“.

            Posledné tri dni fašiangového obdobia, pred Popolcovou stredov – fašiangová nedeľa,
fašiangový pondelok a fašiangový utorok sa na Slovensku 

označovali ako „posledný fašiang“ alebo „ostatňi fašengi“. Tieto dni sa
schádzala mládež, pripravovala sa hostina, vysmážali sa „krepľe“ a „čeregi“.
Ľudia sa prezliekali do masiek, aby obchádzali dom po dome. Obľúbenými boli
masky cigánky, kominára, lekára, hájnika, čerta, vojaka a starej baby.

Text:
Mgr. Simona Radová